Takmer polstoročie pôsobila ako odborná detská lekárka. Je teda jednou z najdlhšie ordinujúcich detských pľúcnych lekárov na Slovensku. Venovala sa všetkým ochoreniam dýchacích orgánov u detí, či už sú to infekcie, ale aj ochorenia neinfekčné, ako je napríklad priedušková astma, vrodené vývojové chyby pľúc, či geneticky podmienené ochorenia dýchacích orgánov. Patrí k nim aj – cystická fibróza.

MUDr. Jaroslava Orosová je priekopníčku v liečbe cystickej fibrózy na Slovensku a aj vďaka nej sa kedysi beznádejné prípady detí dožívajú dospelosti, ba dokonca majú deti a žijú plnohodnotný život. „V roku 1974, po ukončení lekárskej fakulty, som nastúpila pracovať do nemocnice v Banskej Bystrici. Tam som ako mladá lekárka prišla prvýkrát do kontaktu s deťmi s týmto ochorením. V tom čase sa nedožívali dospelosti, zomierali v niektorých prípadoch hneď po narodení, pri ľahších formách možno vo veku 5 -6 rokov,“ vraví doktorka Jaroslava Orosová. Osud týchto detí ju veľmi trápil a vedela, že v Prahe majú moderné liečebné postupy, tak sa tam chodila vzdelávať, aby ich priniesla na Slovensko. V Banskej Bystrici sa jej poradilo založiť prvé mimobratislavské centrum cystickej fibrózy. „Chorým deťom z celého Stredoslovenského kraj, som tak mohla podávať liečbu, ktorú dostávali české deti,“ spomína. 

Neskôr pôsobila v Detskej pľúcnej klinike v Podunajský Biskupiciach Bratislave v areáli Národného ústavu tuberkulózy a respiračných chorôb, kde aj vďaka jej nasadeniu vybudovali moderné Centrum cystickej fibrózy.

Doterajšia liečba však lieči len následky tejto geneticky podmienenej choroby. Vývoj liečby išiel veľmi pozitívnym smerom, a tak od septembra tohto roka už môžu pacienti dostávať úplne novú liečbu, keď sa užívaním tzv. korektorov (modulátorov) napraví to, čo sa pokazí mutáciou génu a to je pôsobenie jednej bielkoviny, ktorá potom reguluje prechod niektorých látok cez bunkovú stenu. „Keby sa investovalo do výskumu liečby tohto ochorenia toľko, čo sa investuje do zbrojenia, mohli sme byť dávno niekde inde. Dávame miliardy na to, aby sa ľudia zabíjali, vymýšľame stále nové zbrane, ale keby sa viac dalo na výskum, dnes by nik nemusel trpieť tak, ako ľudia s geneticky podmienenými ochoreniami,“ smutne dodáva.

V rokoch 1986 až 1988 žili s manželom a deťmi v Líbyi, po revolúcii zas v Nigérii. A aj v týchto krajinách urobila obrovský kus práce.