Elektívny mutizmus je strata reči vznikajúca na psychogénom podklade. Tento stav nie je spôsobený fyzickými problémami s hlasivkami alebo rečovými orgánmi, avšak je spojený s psychologickými faktormi. Jedinci s elektívnym mutizmom môžu primerane komunikovať v pokojnom prostredí, ale keď sa dostanú do situácie, ktorú považujú za stresujúcu, úzkostnú alebo nepríjemnú, odmietajú rozprávať. Medzi stresujúce prostredie patrí napríklad školská trieda, verejné miesto alebo interakcie s neznámymi ľuďmi. Elektívny mutizmus môže viesť k sociálnej izolácii a negatívne ovplyvňovať normálny vývoj komunikačných schopností dieťaťa.

Rizikové faktory:

Hoci presná príčina elektívneho mutizmu nie je úplne jasná, existuje viacero rizikových faktorov prispievajúcich k rozvoju tohto stavu. 

• úzkostné poruchy: Mnoho jednotlivcov s elektívnym mutizmom trpí súčasne úzkostnou poruchou. Úzkosť ovplyvňuje schopnosť jedinca komunikovať, najmä v situáciách, ktoré sú pre neho stresujúce alebo nepríjemné.
• genetické faktory: Niektoré genetické faktory zvyšujú riziko úzkostných porúch a elektívneho mutizmu. 
• dysfunkčná rodina: Prítomnosť rodinných problémov, nedostatok podpory alebo nezdravá komunikačná dynamika medzi rodinnými členmi vplývajú sa psychický stav dieťaťa.
• sociálna izolácia: Deti, ktoré zažívajú sociálnu izoláciu alebo majú obavy z odsudzovania zo strany vrstovníkov, učiteľov a iných autorít, majú tendenciu odmietať komunikovať v určitých situáciách.
• traumatické udalosti: Traumatické udalosti, ako napríklad fyzické alebo sexuálne zneužívanie, úmrtie v rodine alebo rozvod  rodičov môžu viesť k rozvoju úzkostí a elektívneho mutizmu.

Výskyt:

Štúdie naznačujú, že výskyt elektívneho mutizmu sa pohybuje od približne 0,03 % do 1 % populácie. Toto široké rozpätie je spôsobené rôznymi faktormi, vrátane odlišných diagnostických kritérií, ktoré sa používajú v štúdiách a rôznych úrovní povedomia o tejto poruche v odlišných kultúrach a komunitách. Mutizmus je častejší u detí, ktoré trpia úzkostnými poruchami alebo majú genetickú predispozíciu k úzkostiam. Vzhľadom k pohlaviu je častejšie  rozpoznávaný u dievčat ako u chlapcov. Elektívny mutizmus sa najčastejšie vyskytuje v predškolskom alebo mladšom školskom veku. Väčšina prípadov sa začína prejavovať v období od 3 do 6 rokov, keď deti vstupujú do sociálnych interakcií mimo rodinného prostredia, napríklad do materských škôl alebo do iných skupinových aktivít. Porucha reči môže pretrvávať do adolescencie alebo až do dospelosti, avšak mnohé deti dokážu pri správnej liečbe a podpore zo strany rodiny zlepšiť svoje komunikačné schopnosti skôr.

Príznaky:

Elektívny mutizmus sa prejavuje tým, že jednotlivec, ktorý má schopnosť hovoriť, opakovane odmieta rozprávať v nepríjemných situáciách alebo pri komunikácii s určitými ľuďmi. Príznaky sú rôznorodé a závisia od konkrétneho prípadu. Medzi najčastejšie príznaky patria:

• odmietanie hovoriť: Jedinec opakovane odmieta hovoriť v určitých situáciách, napríklad v škole,  na  verejných miestach alebo pri kontakte s neznámymi ľuďmi.
• používanie neverbálnej komunikácie: Deti s elektívnym mutizmom nahradzujú verbálnu komunikáciu neverbálnymi formami, ako sú gestá, prikyvovanie hlavou alebo písanie.
• vyhýbanie sa sociálnym interakciám: Osoby s poruchou reči sa často izolujú od sociálnych interakcií, vyhýbajú sa situáciám, kde by mali hovoriť alebo sa snažia minimalizovať verbálny kontakt.
• nízka sebaúcta a úzkosť: Postihnutí jedinci zvyčajne o sebe pochybujú a opakovane pociťujú úzkosť.
• odmietanie očného kontaktu: Očný kontakt môže byť obmedzený alebo úplne chýbať v situáciách, kde by jedinec mal hovoriť.
• problémy v škole alebo v práci: Porucha reči má negatívny vplyv na školský a pracovný výkon jedinca, pretože v týchto prostrediach je potrebné komunikovať.

Diagnostika:

• Zhromažďovanie anamnézy: Psychiater alebo psychológ zhromažďuje informácie o pacientovi, vrátane jeho vývoja, rodinnej anamnézy, školských a sociálnych skúsenostiach. Získava komplexný pohľad na pacienta, snaží sa identifikovať súvislosti a prípadné spúšťače poruchy reči.
• Fyzikálne vyšetrenie: V diagnostickom procese je dôležité vylúčenie somatických príčin, ktoré by mohli viesť k tichosti, ako sú napríklad sluchové problémy, poruchy rečových orgánov alebo iné zdravotné stavy.
• Psychologické hodnotenie: Používajú sa rôzne psychologické nástroje na hodnotenie úrovne úzkosti, sociálnych interakcií a komunikačných schopností jedinca.
• Hodnotenie správania v rôznych situáciách: Dôležité je sledovať správanie dieťaťa v rôznych situáciách, kde by sa očakávalo, že bude hovoriť, napríklad v škole alebo v sociálnych skupinách.
• Hodnotenie komunikácie v rôznych prostrediach: Posúdenie komunikácie v rôznych prostrediach, ako napríklad doma, v škole alebo na verejných miestach, má význam pri identifikácií situácií, ktoré vyvolávajú u dieťaťa úzkosť.

Terapia:

Elektívny mutizmus je liečiteľné ochorenie, avšak účinnosť liečby závisí od mnohých faktorov, vrátane závažnosti stavu, veku jedinca a spolupráce s odborníkmi na duševné zdravie. Liečba by mala byť individuálna a prispôsobená potrebám konkrétnej osoby. 

• Psychoterapia: Behaviorálna terapia, najmä kognitívno-behaviorálna terapia (CBT), je účinným nástrojom pri liečbe elektívneho mutizmu. Terapeut pomáha jedincovi identifikovať a riešiť úzkostné myšlienky a vzory správania spojené s odmietaním rozprávania.

• Expozícia: Terapeut môže použiť metódu expozície, pri ktorej sa dieťa postupne a kontrolovaným spôsobom vystavuje situáciám, ktoré u neho vyvolávajú úzkosť. Týmto spôsobom si na ne postupne zvyká a rozvíja svoje komunikačné schopnosti.

• Rodinná terapia: Rodinná terapia je dôležitá pre zlepšenie komunikačnej dynamiky v rodine a poskytnutie podpory jedincovi s elektívnym mutizmom.

• Farmakoterapia: V niektorých prípadoch je indikovaná farmakoterapia, najmä v prípade, ak elektívny mutizmus súvisí so závažnými úzkostnými poruchami. 

• Podpora v škole a pracovnom prostredí: Spolupráca s učiteľmi, ďalšími zamestnancami školy, spolužiakmi alebo s kolegami prispieva k zabezpečovaniu podpory jedinca s poruchou reči v rôznych situáciách.