Parodontálny vačok je definovaný ako patologicky prehĺbený ďasnový žliabok (sulcus gingivalis). V priereze má tvar otvoreného kužeľa, ktorého jednu stenu tvorí stena zuba, druhú tvorí vnútorná stena ďasna, ktorá je pokrytá sulkulárnym epitelom  a dno tvorí spojovací epitel. Na sulkulárnom epiteli sú prítomné obranné bunky, ktoré majú za úlohu kontrolovať prítomné množstvo baktérií. Ak je rovnováha medzi ochrannými bunkami a baktériami, ochorenie parodontu nevznikne. 

Typy prehĺbenia ďasnového žliabku:

1. Koronárny posun – dochádza k posunu okraja ďasna po sklovine korunky zuba k smerom k žuvacej plôške. Na ďasnách pozorujeme zápalové zmeny, ako je opuch (gingivitída) alebo nezápalové zväčšenie ďasna (hyperplázia). 
2. Apikálny posun – posun ďasna smeruje ku koreňu zuba následkom nezápalovej straty (napríklad po mechanickom poškodení) alebo po zápalovej strate tkanív (parodontitída). 
3. Zmiešaná forma – gingivitída v aktívnej fáze parodontitídy, kedy dno vačku leží na cemente koreňa a horný okraj ďasna je na sklovine korunky. 

Typy vačkov podľa hĺbky:

1. Do 4 mm – plytký parodontálny vačok
2. 4 – 6 mm – stredne hlboký parodontálny vačok
3. 6 a viac mm – hlboký parodontálny vačok

Typy vačkov podľa aktivity ochorenia:

Aktivita, hĺbka a obsah vačku sa mení podľa priebehu zápalu, množstva a virulencie baktérií, reakcie imunitného systému a od typu a kvality liečby. Rozlišujeme:

1. Aktívny vačok – ďasno je opuchnuté, vo vačku prebieha zápal, pri sondovaní parodontálnou sondou vyteká z vačku krv alebo hnis. 
2. Neaktívny vačok – ďasno je bez opuchu, vo vačku neprebieha zápal a vačok je označovaný ako stabilný. Pri sondovaní parodontálnou sondou z vačku nevyteká ani krv ani hnis. 
3. Poloaktívny vačok – ochorenie parodontu je prevažne vo fáze hojenia, pri sondovaní parodontálnou sondou vyteká z vačku po určitom čase (10-20 s. po vytiahnutí sondy) malá kvapka krvi, nikdy nevyteká hnis (hnis je znakom aktívneho stavu ochorenia). 

Spôsob vzniku 

Parodontálny vačok vzniká hlavne z dôvodu narušenia väzivových vlákien, kvôli čomu dôjde k uvoľneniu uzáveru okolo zuba, následkom čoho vzniká patologický chobot ďasna. Vačok môže siahať do rôznej hĺbky, čo môže spôsobiť, že sa do otvoru dostanú rôzne patologické mikrookrganizmy alebo zvyšky potravy, čo následne vedie k vzniku zápalu. Zápal môže narušovať stabilitu a fixáciu zuba v zubnom lôžku. Parodontálnej choboty vznikajú hlavne v teréne parodontopatii a paradentóze. 

PARODONTOPATIA – ide o ochorenie, ktoré postihuje tkanivá fixujúce zub v zubnom lôžku. Zaraďujeme sem gingivitídu, parodontitídu alebo atrofiu parodontu. 

PARODONTITÍDA – spôsobuje narušenie zubného lôžka, ktoré vedie ku kývaniu zuba. Ak sa stav nelieči, môže dôjsť k vypadávaniu zubov v dôsledku deštrukcie celého závesného aparátu. Zuby sú výrazne citlivé. 

Diagnostika a liečba 

Ochorenie spadá do odbornosti zubného lekára. V diagnostike je nevyhnutné využiť parodontálnu sondu a RTG vyšetrenie. V liečbe je dôležitá liečba samotnej parodontitídy, teda zápalového ochorenia závesného aparátu zuba (ďasno, cement, alveolárny výbežok). Často sa využíva aj chirurgická liečba.